PÚTNIKOV DIAMANT

            Na kraji dediny zastal unavený pútnik. Rozmýšľal, kde prespí, keď k nemu zrazu pribehol udychčaný sedliak, ktorý už zďaleka naňho kričal: „Kameň! Daj mi ten drahý kameň! V noci som mal sen, že za súmraku stretnem na okraji dediny pútnika, ktorý mi daruje drahý kameň, vďaka ktorému budem bohatý do konca života.“
            Pútnik sa pohrabal vo svojej kapse a po chvíli vytiahol kameň. „Anjel mal na mysli asi tento kameň,“ a podal ho sedliakovi.
            Sedliak si ho dôkladne prezrel. Poznal ten kameň. Bol to diamant, veľký a vzácny. Poďakoval sa a odišiel. V noci sa však prehadzoval zboka nabok, bol nepokojný a nemohol spať. Hneď za svitania sa vybral za pútnikom a prosil ho: „To pravé bohatstvo nebolo v tom kameni. Daj mi to bohatstvo, ktoré ti umožnilo darovať mi ten kameň s takým ľahkým srdcom!“